Aká je to žena – och, aká je to žena!
(Pozor! Článok obsahuje spojlery, čiže prezradenie deja.)
Irena Adlerová. Tá žena. Jedna z najpozoruhodnejších postáv série Dobrodružstvá Sherlocka Holmesa. Hoci sa objavuje iba v Škandáli v Čechách, jej meno sa spomína aj v poviedkach Prípad s identitou, Belasý karbunkul, Päť jadierok z pomaranča a Posledná poklona. Tieto zmenky sú iba letmé, no i tak je jasné, že Holmes (ani Watson) na Irenu nezabudol. To vlastne pri jeho mentálnych schopnostiach nie je až taký div, no ide o viac. Holmes Irene stále prejavuje rešpekt a uznanie.
„Žena, s ktorou sa Sherlock Holmes stretol v tomto prípade, zostane preňho už navždy tou ženou. Zriedkakedy som počul, že by ju nazval inak. Navždy mu utkvela v pamäti a zatláča v nej do pozadia ostatné ženy, znamená preňho viac ako ktorákoľvek iná bytosť opačného pohlavia.“
Holmesove city voči nej sú v kontraste k všeobecne prijímanému obrazu detektíva asketickej, takmer až mizogýnskej povahy, ktorý príležitostne vypúšťa perly ako: „Ženám sa nedá nikdy celkom veriť – ani tým najúžasnejším.“ alebo „Ako viete, pán Watson, nie som oddaným obdivovateľom žien…“ No a to, ako majstrovsky ho tá žena dokázala poraziť v jeho vlastnej disciplíne, z nej robí nemenej ako legendu.
Irena Adlerová, ako sa uvádza v Holmesovej súkromnej kartotéke na Baker Street, sa narodila v New Jersey v roku 1858. Venovala sa opernému spevu a v Európe (Miláno, Varšava) si vybudovala úspešnú kariéru. Vieme, že bola kontraalt, čiže mala nižšie položený hlas s veľkým rozsahom, a partov pre speváčku jej formátu v tom čase nebolo až tak veľa. Je preto veľmi pravdepodobné, že medzi jej úlohy mohla patriť aj postava kňažnej Adalgisy z opery Norma od Vincenza Belliniho; Amneris, dcéra faraóna v Aide od Guiseppe Verdiho; cigánka Azucena v Trubadúrovi (Verdi), alebo tanečnica Maddalena z Rigoletta (Verdi).
Počas svojho pôsobenia v Cárskej opere vo Varšave sa zaplietla s Wilhelmom Gottsreichom Sigismondom von Ormstein, veľkovojvodom z Cassel-Felsteinu a dedičným kráľom Česka (toto je jedna osoba, nie tri). Kadečo si môžeme domýšľať, no isté je, že po ukončení vzťahu opustila aj kariéru opernej divy a usadila sa v Londýne. Tu žila relatívne pokojným životom, v menšom koncertovala a nadviazala novú známosť s pánom Godfreyom Nortonom, právnikom z Inner Temple. A v období sa jej životná cesta preťala s cestou Sherlocka Holmesa.
Ako je opísané v prípade Škandál v Čechách, na Irenu prišiel k Holmesovi žalovať sám Český kráľ. Opísal ju lichotivo ako ženu, „ktorá mala tak trochu povesť dobrodruha.“ V tých časoch toto označenie mohlo byť i decentným synonymom pre kurtizánu. A ďalej: „Jej tvár je obličaj najkrajšej ženy na svete, ale ducha má ako najzaťatejší chlap.“
Irena nepochybne kráľovi učarovala, no nemienila skákať podľa toho, ako on pískal. Táto kráska mala totižto vlastnú hlavu, a ešte akú! Napriek svojmu postaveniu a moci, nedokázal si s ňou kráľ poradiť. Fotografiu, ktorá bola dôkazom ich vzťahu, ukryla tak dômyselne, že ju od nej nijakým trikom (ani špinavým), nebolo možné vymámiť.
Holmes prípad prijal. Počas pátrania okrem iného zistil, že: „domotala hlavy všetkým chlapom v okolí. Je to najľúbeznejšia bytosť, aká v tejto zemi nosí čepiec.“ Hm! Takže aj on si všimol!
Následne je slávny detektív, sám nevie ako, vtiahnutý do situácie, ktorú neskôr opíše ako absurdnú. Stane sa totiž svedkom z núdze pri sobáši slečny Adlerovej a pána Nortona, ktorý sa napochytre odohral v Kostole svätej Moniky.
Sobáš samotný, ako jeho priebeh Holmes vyrozprával Watsonovi, sa po bližšom skúmaní javí ako veľmi pochybná záležitosť. Za prvé, v Anglicku v tých časoch už sobáše uzavreté po 12. hodine neboli považované za nezákonné, čo musel právnik, ak ním pán Norton skutočne bol, dobre vedieť. Za druhé, k ceremoniálu boli potrební dvaja svedkovia, nie jeden, a vôbec sa od nich nevyžadovalo, aby odpovedali na otázky, či vôbec niečo hovorili. A za tretie, svadobný obrad katolíckej ani anglikánskej cirkvi nie je ani trochu rýchly a rozhodne vy ho nikto neopísal slovami „Všetko trvalo len okamih.“
Celá scéna je nanajvýš podozrivá a podporuje vznik množstva špekulácií, napríklad i tej, že Holmes profesionálne zlyhal vplyvom neobyčajne silných emócií. Inými slovami, aj jemu domotala hlavu, a to tak dokonale, že nebol schopný doktorovi spoľahlivo zreferovať, čo sa vlastne stalo.
A keby len to. Irene Adlerová Nortonová len pár dní na to detektíva odhalila a porazila tak, že na to do smrti nezabudne. Tá žena. Vykĺzla mu spomedzi prstov skôr, ako stihol zachytiť nitky jej osudu.
Predpokladá sa, že Holmes po tomto fiasku požiadal kráľa o Ireninu fotografiu zo sentimentu. Samotný text však nič také nenaznačuje. Je prinajmenšom rovnako možné, že chcel vlastniť jej podobizeň z čisto pragmatických dôvodov – aby ju mohol vo svojej kartotéke pridať k záznamu o mimoriadne schopnom protivníkovi.
V kánone neexistuje zmienka o tom, že sa tí dvaja ešte niekedy v živote stretli. Na druhú stranu, nie je nikde ani výslovne uvedené, že sa nestretli, a to fanúšikom s bujnou fantáziou celkom stačí.
Jedna veľmi milá, uletená, no nie celkom nereálna špekulácia od Williama S. Baring-Goulda (Sherlock Holmes z Baker Street, Jota 2006) rozvíja príbeh Sherlocka a Ireny, ako sa po rokoch stretli v Čiernej Hore a prežili vášnivý románik, v dôsledku ktorého mala Irena syna. A nie len tak hocikoho, ale rovno budúceho detektíva Nera Wolfa, ktorého slávne činy zaznamenal a publikoval pre zmenu autor Rex Stout.
O smrti Ireny Adlerovej v texte tiež nenájdeme priamy dôkaz. Doktor Watson jej vo svojich zápiskoch prisúdil prívlastok „late“ (angl.), čo môže mať viac významov a najčastejšie sa aj prekladá ako „zosnulá“. To by znamenalo, že umrela niekedy v intervale medzi časom, kedy sa odohráva dej poviedky (marec, 1888) a jej publikovaním (júl, 1891). Do úvahy pripadá aj možnosť, že ju dal odstrániť Český kráľ, využívajúc detektíva ako krytie pre svoj podlý plán. Toto sa ale nezdá veľmi pravdepodobné, predsa len, Holmes sa možno nechal dobehnúť diabolsky inteligentnou krásavicou, ale pajácovi, akým bol Wilhelm Gottsreich Sigismond von Ormstein, by sa to jakživ nepodarilo. Otvorená ostáva aj otázka, či Irena neumrela prirodzenou smrťou v dôsledku dlhodobých zdravotných problémov, kvôli ktorým bola (možno) nútená opustiť viac ako sľubnú kariéru v opere, hoci vo veku tridsaťjeden rokov mala byť pri plnej sile.
Tak či onak, postava Ireny Adlerovej neprestáva podnecovať predstavivosť čitateľov a hlavne, čitateliek. O jej dobrodružstvách vznikla séria románov, objavuje sa vo filme, televízii, svojho času bola podnetom k založeniu krúžku Adventureness of Sherlock Holmes (Dobrodružky Sherlocka Holmesa). Skupinu založili fanúšičky, pretože v tom čase malo nežnejšie pohlavie prístup do inej známej skupiny The Baker Street Irregulars odopretý (toto pravidlo bolo neskôr zrušené).
Predlohou tejto literárnej postavy mohlo byť viacero žien. Spomeniem aspoň Lolu Montez, tanečnicu, ktorá sa stala milenkou Ľudovíta I. Bavorského, alebo speváčku Lillie Langtry, milenku Edmunda, princa Waleského a neskôr aj iných aristrokratov. Vzťahy druhej menovanej boli v Doyleových časoch hojne prepierané na verejnosti.
Irenu na obálke a ilustráciách v našej knihe (Sherlock Holmes 2: Dobrodružstvá Sherlocka Holmesa, SnowMouse 2017) zvečnil Julo Nagy a múzy mal hneď tri: maliarku Corinne Michelle West, spomínanú Lillie Langtry a súčasnú herečku Rachel Weisz.
Všetko nesmierne pôvabné dámy, nie div, že s touto inšpiráciu pod rukami umelca vykvitla krása nevídaná, úžasne jemná a romantická maľba nesmrteľnej Ireny Adlerovej.
Dobrodružstvá Sherlocka Holmesa
Dobrodružstvá S. H. je zbierka dvanástich poviedok s obľúbeným detektívom. Príbehy sú rozprávané z pohľadu doktora Watsona a zahŕňajú rôzne časové obdobia ich priateľstva bez chronologického usporiadania. Vychádzali najprv jednotlivo v časopise Strand Magazine od júna 1891 do júla 1982, prvé súborné knižné vydanie publikoval George Newnes, vydavateľ Strandu, 14. októbra 1892. Obe tieto vydania už ilustroval Sidney Paget.
Predchádzajúce diela, Štúdia v krvavočervenom a Pospis štyroch, boli síce vo všeobecnosti prijaté dobre, ale až poviedky zo Strandu urobili zo Sherlocka hviezdu a z časopisu bestseller. Doyle sa vtedy rozhodol prejsť z románu na menší rozsah a v poviedke našiel ideálny formát pre prípady svojho detektíva. Prvé dva, Škandál v Čechách a Ligu červenovlasých, vtedy poslal novovzniknutému a zatiaľ neznámemu časopisu. Editor okamžite rozpoznal ich potenciál a do najbližších čísiel poviedky zaradil. Doyle dostal zmluvu na celú sériu a za každú publikovanú poviedku z Dobrodružstiev zinkasoval tridsať guineí. Vďaka napínavým, zručne napísaným príbehom a postave charizmatického detektíva poviedky zaznamenali okamžitý úspech a náklad Strandu z čísla na číslo rástol.
Ďalšou šťastnou zhodou okolností bolo, že editor W. J. K. Boot zo Strandu poslal objednávku na ilustrácie pre Sherlocka ilustrátorovi menom Paget. Boot chcel pôvodne osloviť Waltera Pageta, vtedy známeho umelca, no miesto toho žiadosť skončila u jeho brata Sidneyho, a ten objednávku adresovanú „Pánovi Pagetovi, ilustrátorovi“, s radosťou prijal. Sherlocka ilustroval až do konca života a nemalým dielom prispel k jeho popularite, čo sa dá povedať aj naopak.
V roku 1927 Strand Magazine položil svojim čitateľom aj A. C. Doyleovi zdanlivo jednoduchú otázku: „Ktoré poviedky so Sherlockom Holmesom sú najlepšie?“ Čitatelia vyberali a posielali listy a aj autor sám vybral svojich top dvanásť. Zo série Dobrodružstvá sa vo výbere umiestnili až štyri poviedky: Päť jadierok z pomaranča, Škandál v Čechách, Liga červenovlasých a na vrchole rebríčka, ako autorov najmilší kúsok, Páska samá škvrna.
Dobrodružstvá Sherlocka Holmesa vo vydavateľstve SnowMouse Publishing vyjdú 18.7. 2017.
Arthur Conan Doyle, Sherlock Holmes, Dobrodružstvá Sherlocka Holmesa | edícia: Sherlock Holmes zväzok 2 | vydal: SnowMouse Publishing | rok: 2017 | ISBN: 978-80-89465-28-6 | EAN: 9788089465286 | formát: 130 x 195 mm | počet strán: 416 | väzba: tvrdá | jazyk: slovenský | preklad: Ján Kamenistý | redakcia: Nataša Holinová | ilustrácie: Julo Nagy | dizajn Julo Nagy, Calder design community
Anotácia:
Zápisník doktora Watsona je plný prípadov, ktoré vzbudili väčší či menší záujem verejnosti. Časť z nich zverejnila londýnska tlač, niektoré sa ukázali priveľmi zamotané aj pre Sherlockove analytické schopnosti, iné dokončil len spolovice a ich riešenie sa zakladá skôr na dohadoch a domnienkach. Sú medzi nimi i také, ktoré sa vyznačujú zaujímavými črtami a mimoriadne pozoruhodnými detailmi a ktorých vyústenie je také šokujúce, že si doktor nemôže pomôcť a musí nám ich vyrozprávať.
Dobrodružstvá Sherlocka Holmesa, to je dvanásť vybraných prípadov, ktoré Watson s Holmesom riešili v rozpätí rokov 1882 – 1890. Prostredníctvom nich nám Watson predstavuje svojho priateľa, jeho výnimočné metódy a počiny na poli boja so zločinom viktoriánskeho Anglicka.
V druhom zväzku edície Sherlock Holmes prinášame detektívne poviedky v novom preklade Jána Kamenistého a ilustráciami Jula Nagya.
Slovenské vydania Sherlocka Holmesa
Sherlockove príbehy vychádzajú v rôznych zbierkach. Vydavatelia sa pri publikovaní snažia rešpektovať poradie v akom vychádzali pôvodné vydania, alebo chronológiu príbehu, existuje aj čosi ako „zaužívaný spôsob“ akým sa príbehy publikujú. A veľa je aj takých, ktoré vyšli samostatne.
Snažili sme sa zmapovať sherlockovský kánon v slovenčine. Zoznam nie je úplný. Budeme ho priebežne dopĺňať a aktualizovať, podľa toho, čo sa nám nového v antikvariátoch a kníhkupectvách podarí naloviť. Položky sú kvôli prehľadnosti stručné, na konci nájdete o slovenských knihách detailnejšie informácie.
Kánon tvoria štyri romány a päť kníh poviedok, čiže dokopy deväť kníh. Sú zoradené podľa roku vydania originálu:
A Study in Scarlet STUD (1887)
Štúdia v červenom v knihe Pes baskervillský, Slovenský spisovateľ 1957
Štúdia v červenom v knihe Dobrodružstvá Sherlocka Holmesa 1, Slovenský spisovateľ 1965
Štúdia v červenom v knihe Štúdia v červenom / Pes baskervillský, Slovenský spisovateľ 1981
Štúdia v červenom v knihe Pes baskervillský; Údolie hrôzy; Štúdia v červenom, Petit press 2006.
Štúdia v červenom v knihe Pes baskervillský; Údolie hrôzy; Štúdia v červenom, Slovart 2011.
Štúdia v krvavočervenom v knihe Sherlock Holmes 1, SnowMouse Publishing 2016
Ilustrátor Julo Nagy
Julo Nagy je autor ilustrácií v našom vydaní Sherlocka Holmesa a autor dizajnu celej edície Sherlock Holmes. Tvorí v ateliéri na Kozej ulici v Bratislave, tu vedie štúdio Calder design community, ktoré je plné farieb a nápadov, kde sa o stenu opierajú pestré plátna, kde je každá stolička inej farby. A keď do ateliéru náhodou zablúdi popletená veverička, Julo Nagy rýchlo rozmýšľa, do ktorého obchodu jej zbehne kúpiť oriešky. Nesolené.
Tak ho poznáme my. No zároveň si uvedomujeme, že mnoho z jeho sveta nám ostáva skryté. Dizajnér, ilustrátor, maliar, fotograf, pedagóg. Na jeho stránke www.jnagy.sk sa dozviete, že aj výtvarný obojživelník. Rozhodli sme sa formou rozhovoru sprostredkovať, čím si prešiel jeden umelec pri práci na knihe ako je Sherlock Holmes.
Ako vidíte súčasnú knižnú ilustráciu na Slovensku?
Osobne som dizajnér, ktorý popri dizajne ilustruje a maľuje. Donedávna som robil ilustrácie len občas a na počítači, teraz trochu viac a ručne. Takže tak trochu babrem kolegom ilustrátorom profíkom do ich profesie. Naša slovenská ilustrácia bola vždy na veľmi vysokej úrovni a doteraz aj taká je, ak nie stále lepšia a kvalitnejšia. Stačí si pozrieť web asociácie ilustrátorov – asil.sk, alebo stále vo väčšom množstve vychádzajúce ilustrované knihy a sami sa presvedčíte.
Čo pre vás znamená práca na knihách?
Vnoriť sa do sveta slov a zvizualizovať ho. A to tak, aby to zaujalo, aj potešilo čitateľa, zároveň mu to nechalo priestor pre jeho predstavivosť. Vložiť sa do toho celý naplno a vydať zo seba maximum. Ak príde aj drobná odozva, že to brnklo na správnu strunu a potešilo, tak je to veľká radosť.
A na Sherlockovi?
Sherlock bol pre mňa (príliš) veľká výzva, napriek tomu som vstúpil do tejto náročnej témy. Až teraz, keď ma to vytrápilo, si úplne bytostne uvedomujem, akí sú všetci moji priatelia ilustrátori dobrí vo svojej profesii. Myslím, že ani vnímavý čitateľ netuší, aké je to náročné vymyslieť a vytvoriť tie nádherné diela, ktoré ilustrátori vytvárajú a vyzerajú tak ľahko a jednoducho. Sherlock ma vtiahol do svojho sveta naplno, do svojho príbehu, myslenia, logiky, aj celého pozadia, ako tá postava vznikala, do doby konca 19. storočia, do reálií tých časov, obliekania, predmetov, architektúry a umenia.
Aký bol váš vzťah k Sherlockovi Holmesovi pred tým, ako ste prijali ponuku vytvoriť dizajn knižnej série i ilustrácie?
Sherlock bol pre mňa ikonou detektívnej literatúry, dnes už aj filmu, ale hlavne, myslím, že celosvetovým symbolom inteligencie, jasného a logického myslenia a samozrejme dedukcie. A predlohou pre všetkých detektívov, ktorí po ňom vznikli. Tých ozajstných, ale aj tých fiktívnych. Keď prišla táto ponuka, ilustrovať knihu Sherlocka, vnímal som to jedným dychom, ako neopakovateľnú príležitosť, zároveň s veľkým rešpektom a pochybnosťou, či na to aspoň trochu mám.
Skúste pre laikov stručne opísať proces ilustrovania knihy.
Dva krát som si prečítal knihu, celú som ju polepil post-it lístkami s poznámkami a vyraďovacou metódou som hľadal miesta, ktoré by si žiadali ilustráciu. Popri tom som si vyhľadával ilustrácie a ilustrátorov, ktorí už Sherlocka ilustrovali, filmy od tých najstarších až po tie súčasné a diskutoval s vydavateľom, či urobíme ilustrácie súčasné, alebo skôr klasické, podobné tým starým z toho obdobia. Nakoniec prišlo detailné čítanie ilustrovaných častí knihy, skicovanie, vyhľadávanie dobových prvkov, ako oblečenie, nábytok a vytváranie charakterov. V celku dosť náročný proces, aspoň pre mňa určite. Nakoniec schválenie skíc a realizácia ilustrácií ako malieb na formát 100x70cm. Nakoniec najťažší moment, maľba portrétu samotného Sherlocka na obálku knihy. Ten som maľoval dva krát a ten výsledný ešte stále nie je úplne dokončený, aj keď už na obálke je.
Akú techniku ste použili na ilustrácie?
Ilustrácie sú začaté ako akryly na plátne a niektoré dokončované olejom.
Bolo to náročné?
Najťažšie asi bolo pracovať na tom s neustálym vyrušovaním okolia. A potom ťažké vracanie sa a vhlbovanie do témy. Plus chýbajúca zručnosť, keďže celé roky robím viac s počítačom ako ručne. Ale cítil som zlepšovanie každým ťahom štetca 🙂
Ale stálo to za to, však?
Sherlock Holmes bude stáť vždy za to! 🙂
Julo Nagy v ateliéri na Kozej ulici v Bratislave:
Podoby Sherlocka Holmesa
Nie všetky príbehy s obrázkami sú pre deti. Vhodne zvolené ilustrácie dodávajú farbu a atmosféru i beletrii pre dospelých. A hoci príbehy Sherlocka Holmesa obľubuje i mladšie publikum, my sme sa rozhodli v našej edícii zachovať punc klasickej, „dospeláckej“ literatúry, tak ako bývalo zvykom v dobách jej vzniku. Prvé (aj mnohé nasledujúce) vydania Doyleových detektívok boli plné ilustrácií od umelcov dnes už zvučných mien, ktorí sú za formovanie charakteru Sherlocka Holmesa, jeho dlhovekosti a nadčasovosti vo vedomí pop kultúry rovnako zodpovední ako sám Arthur Conan Doyle. Ak nie viac.
Prinášame vám krátky exkurz do sveta holmesovských ilustrátorov a vypichneme pár najvýnamnejších:
David Henry Friston ilustroval prvé vydanie Sherlocka Holmesa v časopise Beeton’s Christmas Annual, ktorý publikoval Štúdiu v krvavočervenom a Podpis štyroch.
Jeho stvárnenie postavy detektíva nijako zvlášť nezaujalo, a po tom, ako začal Doyle písať pre magazín The Strand, ostali jeho výtvory navždy v tieni svojho nasledovníka, ktorým bol fenomenálny…
Sidney Paget! Najznámejší sherlockovský ilustrátor, ktorý svojho času spopularizoval Sherlocka a aj dnes je jeho práca žiadaná a veľmi obľúbená. Tento chlapík sa ku Sherlockovi dostal vlastne iba vďaka šťastnej náhode. Magazín The Strand plánoval pre prácu na Sherlockovi osloviť jeho mladšieho brata Waltera (tiež umelca), no list omylom poslali Sidneymu. Nakoniec to bol Sidney, ktorý zadefinoval Sherlockov vzhľad a jeho typické znaky ako lovecká čiapka, ktorú, mimochodom, sám Doyle v textoch nikde nespomína. Perlička na záver, Sidney použil ako vzor pre postavu detektíva svojho brata Waltera.
Podoba, ktorú Sherlockovi Sidney Paget vytvoril, bola populárna nie len v časoch vydávania časopisu, ale sa spája s charakterom dodnes, dlho po smrti ilustrátora i autora.
Frederic Dorr Steele je americký ilustrátor, ktorý spopularizoval Sherlocka za oceánom. Má zásluhu na ďalšom holmesovskom symbole, dnes už notoricky známej fajke. Bol fanúšikom Sidneyho Pageta a Steeleove ilustrácie ho štýlom aj trochu pripomínajú. Jeho vzorom pre Sherlocka bol William Gillette, herec stvárňujúci postavu v divadelnej hre, ktorá bola v tom čase tiež v obľube.
Frank Wiles sa chopil Sherlocka v časopise The Strand po Pagetovej smrti a Doyle sa o jeho práci vyjadril nasledovne: „Toto sa najviac približuje mojej predstave, ako naozaj vyzerá.“ Myslel tým, samozrejme, postavu Sherlocka Holmesa. Viac hádam netreba dodať.
A zabrúsime trochu aj do našich končín:
Adolf Born, nedávno zosnulý český ilustrátor pracoval aj na niektorých príbehoch Sherlocka Holmesa. Svojim nezameniteľným štýlom obohatil české vydanie románu Pes Baskervillský a zbierku poviedok Muž s dýmkou a houslemi.
Imro Weiner-Kráľ, výtvarník, popredný predstaviteľ moderného umenia 20. storočia na Slovensku. Venoval sa maľbe, grafike i ilustrácii a ilustroval Príhody Sherlocka Holmesa, ktoré vyšli v Mladých letách v roku 1958.
Juraj Deák, slovenský grafik a známy ilustrátor, obrázkami obohatil mnoho dobrodružných kníh pre mládež, takzvané verneovky, mayovky i mnohé ďalšie. Keď v roku 1968 Mladé letá vydali knihu 2 x Sherlock Holmes, ilustroval dva romány, ktoré obsahovala. Samotný Sherlock s fajkou, či skôr jeho tieň, sa objavuje len na titulke. Kniha obsahuje ešte dve malé ilustrácie – pred každým románom v knihe jednu.
Julo Nagy. Tak ňom sa viac dozviete v samostatnom rozhovore, ktorý si necháme do ďalšieho blogu. Aj s fotkami!
Malá galéria prvého ilustrovaného Sherlocka Holmesa v slovenčine:
Kánon Sherlocka Holmesa
Samotné slovo „kánon“ pôvodne označuje súbor svätých kníh zahrnutých v Biblii. Biblický kánon sa môže líšiť podľa náboženského vyznania a iné, nekanonické spisy sa nazývajú apokryfy. Ako analógiu v kontexte fikcie termín prvýkrát použil anglický teológ Ronald Knox v eseji Studies in the Literature of Sherlock Holmes v roku 1911, aby odlíšil Doylove dielo od napodobenín iných autorov, ktorým sa hovorí aj pastiše. Neskôr sa termín ujal aj v ostatnej beletrii, či fikcii všeobecne, a dnes sa za kánon považuje látka, ktorá je všeobecne akceptovaná ako oficiálna súčasť fiktívneho univerza.
Tradičný kánon Sherlocka Holmesa pozostáva zo šesťdesiatich príbehov napísaných Arthurom Conanom Doyleom. Ale pozor, nie všetky diela so Sherlockom alebo doktorom Watsonom od autora sa do kánonu zaraďujú! Doyle, často s iným spoluautorom, napísal množstvo krátkych cameo výstupov, divadelných adaptácií, poém, esejí a dokonca poviedky, v ktorých sa objavuje postava detektíva. Tieto sa označujú za apokryfy, boli uverejnené v rôznych médiách, niektoré sa objavili až po autorovej smrti. O stratených prácach sa neustále vedie vzrušená polemika a výskumy postupne odkrývajú viac diel, ktoré by, teoreticky, mohli byť zaradené ku kánonu. O tom, či by sa mal tradičný kánon obohatiť aj o tieto apokryfné sherlockovky sa prakticky od autorovej smrti dohadujú profesionálni i amatérski holmesológovia.
No zatiaľ stále platí, že kánon, to je 56 poviedok a štyri romány Sherlocka Holmesa a bodka. I tak je to vcelku úctyhodný objem dát využiteľných nielen na zábavu ale i analýzu, lebo takí sú už fanúšikovia najslávnejšieho analytického mozgu v dejinách literatúry. Radi hrajú Sherlockovskú hru (Sherlockian game), čo je interesantná zábavka, počas ktorej treba rozoberať príbehy na tehličky, ňúrať sa v detailoch, skúmať najrôznejšie aspekty toho či onoho problému a predovšetkým, zaobchádzať so Sherlockom a Watsonom ako so živými postavami ukotvenými v historickom kontexte viktoriánskeho Anglicka. Na pozoruhodné vecičky prišli títo ľudkovia, nachytali dokonca na hruškách aj samotného autora (o tom i o Sherlockovskej hre dáme viac inokedy). No taký výskum môže byť niekedy pekne spletitý, a vymotkať sa z rozsiahlej siete odkazov nemusí byť celkom jednoduché. Neboli by to však holmesológovia, keby neprišli so zlepšovákom.
Pre rýchle odkazovanie na konkrétny príbeh si vymysleli spoločný kód, akési univerzálne skratky. Prišiel s nimi v roku 1947 profesor Jay Finley Christ, významný holmesológ, ktorý vo svojej práci Irregular Guide to Sherlock Holmes uverejnil zoznam štvorpísmenových skratiek. Rovnako ako entomológ, nech už rozpráva akoukoľvek rečou, vie, aký dravý zver sa skrýva pod pojmom Coccinella septempunctata, tak je každému holmesológovi nad slnko jasnejšie, o čom je reč, keď vidí nápis SIGN alebo STUD. Skratky sa ujali a dnes sú rovnako kanonické ako príbehy, ktoré označujú.
Kanonické skratky nájdete aj v našom vydaní Sherlocka Holmesa, plnia svoju základnú funkciu, teda sú rýchlym odkazom na príbeh a okrem toho ešte aj veľmi pekne vyzerajú:
Tu je zoznam kanonických skratiek a originálnych názvov podľa abecedy (slovenské preklady v neuvádzame zámerne, pretože sa neraz od vydania líšia, ako onedlho uvidíte v blogovom príspevku venovanému slovenským vydaniam kánonu Sherlocka Holmesa):
ABBE ǀ The Adventure of the Abbey Grange
BERY ǀ The Adventure of the Beryl Coronet
BLAC ǀ The Adventure of Black Peter
BLAN ǀ The Adventure of the Blanched Soldier
BLUE ǀ The Adventure of the Blue Carbuncle
BOSC ǀ The Boscombe Valley Mystery
BRUC ǀ The Adventure of the Bruce-Partington Plans
CARD ǀ The Adventure of the Cardboard Box
CHAS ǀ The Adventure of Charles Augustus Milverton
COPP ǀ The Adventure of the Copper Beeches
CREE ǀ The Adventure of the Creeping Man
CROO ǀ The Adventure of the Crooked Man
DANC ǀ The Adventure of the Dancing Men
DEVI ǀ The Adventure of the Devil’s Foot
DYIN ǀ The Adventure of the Dying Detective
EMPT ǀ The Adventure of the Empty House
ENGR ǀ The Adventure of the Engineer’s Thumb
FINA ǀ The Adventure of the Final Problem
FIVE ǀ The Five Orange Pips
GLOR ǀ The Adventure of the Gloria Scott
GOLD ǀ The Adventure of the Golden Pince-Nez
GREE ǀ The Adventure of the Greek Interpreter
HOUN ǀ The Hound of the Baskervilles
IDEN ǀ A Case of Identity
ILLU ǀ The Adventure of the Illustrious Client
LADY ǀ The Disappearance of Lady Frances Carfax
LAST ǀ His Last Bow
LION ǀ The Adventure of the Lion’s Mane
MAZA ǀ The Adventure of the Mazarin Stone
MISS ǀ The Adventure of the Missing Three-Quarter
MUSG ǀ The Adventure of the Musgrave Ritual
NAVA ǀ The Adventure of the Naval Treaty
NOBL ǀ The Adventure of the Noble Bachelor
NORW ǀ The Adventure of the Norwood Builder
PRIO ǀ The Adventure of the Priory School
REDC ǀ The Adventure of the Red Circle
REDH ǀ The Red-Headed League
REIG ǀ The Adventure of the Reigate Squire
RESI ǀ The Adventure of the Resident Patient
RETI ǀ The Adventure of the Retired Colourman
SCAN ǀ A Scandal in Bohemia
SECO ǀ The Adventure of the Second Stain
SHOS ǀ The Adventure of Shoscombe Old Place
SIGN ǀ The Sign of Four
SILV ǀ The Adventure of Silver Blaze
SIXN ǀ The Adventure of the Six Napoleons
SOLI ǀ The Adventure of the Solitary Cyclist
SPEC ǀ The Adventure of the Speckled Band
STOC ǀ The Adventure of the Stockbroker’s Clerk
STUD ǀ A Study in Scarlet
SUSS ǀ The Adventure of the Sussex Vampire
THOR ǀ The Problem of Thor Bridge
3GAB ǀ The Adventure of the Three Gables
3GAR ǀ The Adventure of the Three Garridebs
3STU ǀ The Adventure of the Three Students
TWIS ǀ The Man with the Twisted Lip
VALL ǀ The Valley of Fear
VEIL ǀ The Adventure of the Veiled Lodger
WIST ǀ The Adventure of Wisteria Lodge
YEL ǀ The Adventure of the Yellow Face
Prečo Sherlock?
Možno počas bezsenných nocí, v tme a tichu, potajme dumáte nad ťažkými filozofickými otázkami, ako napríklad, prečo sa vydavateľstvo SnowMouse Publishing rozhodlo vydávať práve Sherlocka Holmesa? Nuž, takto sme to všetko spís(k)ali:
Za prvé. Sherlock Holmes je fenomén. Jeho existencia sa už dávno neobmedzuje na stránky kníh, nájdeme ho aj na plátnach kín, v seriáloch, v divadle, v komiksoch, na tričkách, hrnčekoch, prosto, kade-tade. Doyleove najodvážnejšie autorské ambície sú oproti realite slabý čajíček. Jeho postava je stále živá v nespočetných adaptáciách originálu, jeho odkaz má v našej kultúre pevné miesto.
Preto nás nemôže uspokojiť fakt, že ak chce dnešný Slováčisko siahnuť po tejto nestarnúcej klasike, je odkázaný z väčšej časti na zahraničné vydania alebo na hľadanie po antikvariátoch. My síce antikvariáty milujeme a čítať Sherlocka v origináli považujeme za zážitok, no predsa sme si priali priniesť na trh kvalitný slovenský preklad, k blaženosti všetkých milovníkov najslávnejšieho detektíva na svete.
Za druhé. Chceli sme mať zo Sherlocka fakt parádnu knihu. Týmto nechceme zhadzovať iné vydania, ani sa vyťahovať. Len poukázať na ambíciu vydať výnimočne kvalitné dielo vo výnimočne kvalitnej úprave a spracovaní. Máme skvelých spolupracovníkov a teší nás, že Sherlock Holmes 1 je prekrásny kúsok, premyslený a prepracovaný do detailu.
Veď uvidíte!
Za tretie. Poznáte ten pocit, keď sa snažíte upratať knižnicu tak, aby sa a) všetko zmestilo, b) boli po kope knihy od jedného autora prípadne príbuzné témy, žánre, edície a podobne, c) aby to aj vyzeralo, čiže aby knižnica pôsobila pekne a úhľadne.
Fuška. Knihomoli vedia, o čom je reč, však?
A teraz si zoberme naše, myslí sa slovenské vydania Sherlocka Holmesa. Zelená knižnica, to by ešte šlo, ale nevydali v nej Sherlocka celého a potom tu máme ďalšie, tu a tam vydané knihy. Guláš formátov, väzieb, jazykov, o dizajne nehovoriac. Do police sa to nezmestí, alebo zmestí ale sú tam diery, ktoré nevyzerajú dobre a človeka škrie pocit, že ak by sa to účelnejšie poukladalo, mohla by sa tam zmestiť ešte kniha, prípadne dve. (Knižnice knihomoľov majú tendenciu byť chronicky preplnené a voľné centimetre sú bohapusté plytvanie priestoru.) Pointa je, že táto situácia nemá riešenie. Iba ak… iba ak by niekto vydal všetky Holmesovky v jednotnej rade a ešte keby boli na chrbtoch kníh čísla, takže na polici si ich možno pekne usporiadať jednu za druhou… ou yesss! A buďte si istí, že knihomoľom podobné úvahy neprídu ani trochu psycho.
Čiže týmto počinom uspokojujeme (aj) vlastnú knihomoľskú obsesiu, a to sa oplatí!
A za štvrté, lebo Sherlocka milujeme!
Tak, a teraz ste sa všetko dozvedeli, aj keď ste sa na nič nepýtali každú noc spíte zdravým spánkom ako dudok.
O metódach dedukcie
Analýzu, ktorú Edgar Allan Poe v raných detektívnych poviedkach len zľahka načrtol, Doyle rozpracoval do prísneho systému, povestnej deduktívnej metódy. Tá sa spolu s Holmesom stala celosvetovo populárnou, pretože k postave nášho detektíva neodmysliteľne patrí.
No čo to presne je?
Encyklopédia hovoria, že dedukcia je prostriedok logickej analýzy, pri ktorej zo všeobecných predpokladov odvodzujeme konkrétny záver. Ide o postupnosť krokov, ktoré zabezpečujú, že ak sú predpoklady správne, správny je i záver. Ako keď Holmes v Štúdii v krvavočervenom ohúril neveriaceho Watsona, pretože mu stačil jediný pohľad z okna, aby muža na ulici bezchybne identifikoval ako vyslúžilého seržanta od maríny:
„Poznať to bolo jednoduchšie, ako vysvetliť spôsob, ktorým som sa k tomu dopracoval. Ak by vás požiadali, aby ste dokázali, že dva a dva sú štyri, možno by vám to spôsobilo ťažkosti, hoci výsledkom ste si celkom istý. Dokonca aj cez ulicu som zazrel veľkú belasú kotvu, ktorú mal ten chlap vytetovanú na chrbte ruky. Čo značí kotva? More. Držanie tela mal vojenské, bokombriadky mal zastrihnuté podľa predpisu. Takže marína. Ten človek má v sebe istý kus dôstojnosti, pôsobí ako človek zvyknutý vydávať povely. Určite ste si všimli, ako držal hlavu a ako krútil paličkou. Vyrovnaný, rešpekt budiaci muž v strednom veku, to všetko sa mu predsa dalo vyčítať z tváre. Mňa to doviedlo k záveru, že ten muž bol prinajmenej seržant.“
Takto by to nejako malo fungovať. Alebo nie? Tu je zaujímavý článok aj diskusia, ktorý holmesovské metódy rozoberá z odbornejšieho pohľadu:
http://tech.sme.sk/c/6800581/stlpcek-o-logike-mylite-sa-drahy-sherlock-holmes.html
Nech sa však jeho metódy volajú tak alebo onak (dedukcia či abdukcia), nám, teda fanúšikom, to na čare jeho príbehov ani v najmenšom neuberá.
Holmes vs. Dupin, kto bol prvý?
Sherlock Holmes pri jednej príležitosti neskromne vyhlásil, že metódu dedukcie, s ktorou žne úspechy v boji proti zločinu, sám vynašiel ako vysokoškolský študent. Hoci tomu chlapíkovi nemožno uprieť, že je priekopníkom detektívky a že vďaka nemu prudko stúpla obľuba tohto žánru vo svete, neverte mu. Okrem toho, že je génius, je to aj tak trochu samoľúby chvastúň.
Pozrime sa teda, ako to bolo naozaj. Základy detektívky, toho pokleslého žánru, položil… básnik. A nie hocaký! Predobrazom Sherlocka Holmesa, a dá sa povedať, že i všetkých ďalších detektívov je totiž C. Auguste Dupin, hrdina troch detektívnych poviedok Edgara Allana Poea. Poviedky Vraždy na ulici Morgue, Záhada Marie Rogêtovej a Odcudzený list boli prvé detektívky na svete. (Mimochodom, všetky tri nájdete v zbierke Tri prípady detektíva Dupina, ktorú vydal v roku 2012 SnowMouse Publishing.) Poe pravdepodobne ani netušil, že ich napísaním položil základy nového žánru, ktorý sa vtedy ešte vôbec nenazýval detektívnym, pretože slovo detektív zatiaľ nebolo vynájdené.
Základné stavebné kamene, na ktorých stojí detektívny príbeh, sa od Poeových čias veľmi nezmenili: excentrický, často satirický, no brilantný detektív, ktorý a základe pozorovania a dôkazov prichádza k jednoznačným logickým záverom a tým pravidelne ohuruje okolie. Blízky priateľ prípadne spolupracovník, ktorého úlohou je prihrávať hlavnému pátračovi na smeč a híkať nad jeho schopnosťami. Napätie medzi detektívom, prípadne súkromným vyšetrovateľom, a políciou. Uzavretý okruh podozrivých. Typické sú scény, v ktorých detektív vytiahne správne riešenie ako kúzelník zajaca z klobúka a následne svoje tvrdenia obháji… Znie to celkom povedome, však?
Dupinovou zbraňou je vlastný um a vyššia forma dedukcie, vďaka ktorej odhalí aj to, čo bežným smrteľníkom ostáva skryté. Jeho myseľ kombinuje vedeckú logiku a umeleckú obrazotvornosť ako dokonale fungujúci stroj. Touto vlastnosťou okrem Dupina oplýva aj niekoľko ďalších literárnych postáv, spomeňme aspoň detektíva Porfirija Petroviča (F. M. Dostojevskij, Zločin a trest), Willa Grahama (Thomas Harris, Červený drak) a samozrejme, Sherlocka Holmesa. Dupin je vykreslený ako snob, ktorý žije s vedomím, že vďaka jeho výnimočnosti sú bežné ľudské vzťahy pod jeho úroveň. Koho nám to pripomína? Ách… Áno, Dupin slúžil ako vzor pre mnoho literárnych detektívov, vrátane Sherlocka Holmesa.
Arthur Conan Doyle raz napísal: „Každý z Poeho detektívnych príbehov je koreň, ktorý dal vzniknúť celej literatúre. Kde bola detektívka, kým jej Poe nevdýchol život?“
Sherlock Holmes však, zdá sa, názor svojho literárneho otca na Dupina nezdieľa. V Štúdii v krvavočervenom si doktor Watson dovolí prirovnať Holmesa k Dupinovi, na čo mu Holmes pekne povýšene zakontruje: „Nepochybne si myslíte, že ste mi zložili poklonu, keď ste ma prirovnali k Dupinovi. Nuž, podľa môjho názoru Dupin nestojí za veľa. Trik, ako sa po štvrťhodinovom mlčaní vlúdi do myšlienok svojho priateľa, je lacný a akoby z iného sveta. Pravdaže, aj Dupin mal isté analytické schopnosti, ale ani zďaleka to nebol taký fenomén, akého z neho robil Poe.“
My len toľko, že pri Sherlockovej náture by sme sa inej odpovedi asi čudovali.
Edgar Allan Poe, autor portrétu Julo Nagy
Arthur Conan Doyle: Štúdia v krvavočervenom; Podpis štyroch
Novelou Štúdia v krvavočervenom sa začínajú dobrodružstvá najslávnejšej detektívnej dvojice všetkých čias, Sherlocka Holmesa a doktora Watsona.
Doktor Watson si po návrate z aktívnej vojenskej služby hľadá byt. Sherlock Holmes zase hľadá spolubývajúceho. Dohoda uzavretá medzi mužmi sa zdá byť obojstranne výhodná. No ak si doktor Watson myslel, že život na Baker Street 221B bude plynúť pokojne a hladko, mýlil sa. Netreba ho však ľutovať. Veď vďaka jeho zápiskom sa môžeme nechať zatiahnuť do vyšetrovania nevysvetliteľných vrážd a následne, v príbehu Podpis štyroch, do prípadu nezvestného dôstojníka. Čitateľovi sa črtajú príjemné vyhliadky na ďalšie záhady, jeden stratený poklad a jeden poklad nájdený. Nakoniec sa doktor Watson môže pokladať za šťastlivca.
Týmto zväzkom otvárame nové vydanie holmesovskej ságy, ktorá sa pýši zaujímavým dizajnom a brilantnými ilustráciami pre potechu každého milovníka kníh a obdivovateľov Sherlocka Holmesa obzvlášť.
