Arthur Conan Doyle napísal viac diel o svojom detektívovi, ako obsahuje tradičný „kánon“ Sherlocka Holmesa, t. j. kompletné dielo zahŕňajúce štyri romány a 56 poviedok, ktoré sme vydali v predchádzajúcich zväzkoch edície.
Sherlock Holmes je postava, ktorá vedie pestrý literárny život a príležitostne si odskočí rozdať pár rád pri detektívnom pátraní v iných poviedkach, pátra po zločine na javisku v divadle, ako na starého známeho naňho narazíme pri čítaní eseje alebo novinového článku z pera A. C. Doylea.
Všetky tieto nekanonické diela sa medzi holmesológmi označujú ako Apokryfy. Apokryfy Sherlocka Holmesa sú staro-nové, objavné a autentické sherlockovské zážitky určené pre všetkých holmesológov, fanúšikov a každého, kto si obľúbil postavu veľkého detektíva.

Kdesi v útrobách banky Cox a spol., sídliacej na Charing Cross, sa nachádza putovaním po svete obšúchaná a otlčená plechová škatuľa, ktorá je na veku označená mojím menom – MUDr. John H. Watson, veterán indického armádneho zboru. Je v nej plno papierov a takmer všetky sú to záznamy prípadov, ktoré ilustrovali, aké zvláštne problémy musel pán Sherlock Holmes v rôznych časových úsekoch riešiť. Keď uvážime, že pán Sherlock Holmes sa aktívnej praxi venoval celých dvadsaťtri rokov a mne sa naskytla príležitosť spolupracovať s ním sedemnásť rokov, je zrejmé, že k dispozícii mám množstvo materiálu vhodného na spracovanie.

Z tohto archívu, Archívu Sherlocka Holmesa, vám prinášame výber detektívnych poviedok. V nich opísané príbehy sa udiali prevažne na sklonku kariéry svetoznámeho detektíva. Vychádza v preklade Jána Kamenistého a s ilustráciami Jula Nagya.

 

(Pozor! Článok obsahuje spojlery, čiže prezradenie deja.)

Poviedky tejto zbierky boli prvýkrát publikované v Strand Magazine počas roku 1893. Sherlock Holmes bol v tom čase už veľmi populárny hrdina a na jeho dobrodružstvá čakali zástupy nedočkavých fanúšikov.

No hoci bol Sherlock obľúbený u čitateľov, Arthur Conan Doyle mal iný názor. Sherlockove príbehy považoval za brak, ktorý začal písať a stále aj písal najmä pre peniaze. Navyše, podľa autorovho názoru ho zdržiaval od dôležitejšej práce, od tvorenia skutočne hodnotnej literatúry, za ktorú považoval svoje historické romány ako Biela kompánia, Micah Clarke, Sir Nigel… skrátka, Sherlocka mal už plné zuby. Rozhodol, že sa tohto bremena zbaví raz a navždy a v poslednej poviedke Posledný problém {FINA} Sherlocka zniesol zo sveta.

Riešene Posledného problému ohromilo a zarmútilo britskú verejnosť a časopis Strand razom prišiel o dvadsaťtisíc nahnevaných predplatiteľov. Medzi fanúšikmi vypuklo niečo ako šialenstvo, vydavateľa i autora zaplavili, listy, žiadosti, náreky… Conan Doyle však v tejto veci ostal neoblomný. Sherlock Holmes bol mŕtvy.

Prvé Londýnske knižné vydanie Spomienok vyšlo u Georgea Newnesa v decembri roku 1983 v náklade 10 000 výtlačkov. Zbierka neobsahovala poviedku Kartónová škatuľa {CARD}, hoci predtým v Strande bola publikovaná. Poviedka bola zo zbierky vyňatá na Doyleov pokyn, pretože obsahovala prvok cudzoložstva a podľa autora bola nevhodná pre mladých čitateľov. Dokonca aj americkí vydavatelia boli toho názoru, že táto poviedka je priveľmi „škandalózna“ pre americké publikum.

Neskôr dostala poviedka Kartónová škatuľa milosť a bola pridaná do zbierky Posledná poklona (His Last Bow). Tak isto ju do tejto zbierky v slovenčine zaradil aj Slovenský spisovateľ v roku 1966, akurát celkom nepochopiteľne tejto knihe, ktorá obsahuje zbierky Posledná poklona (His Last Bow) a Z archívu Sherlocka Holmesa (The Casebook of Sherlock Holmes), dal úplne zmätočný názov „Návrat Sherlocka Holmesa“, pričom zo zbierky Návrat Sherlocka Holmesa (The Return of Sherlock Holmes) tam nie je ani jedna poviedka.

Každopádne, z praktických dôvodov sme sa túto poviedku sme sa rozhodli tiež zaradiť až do Poslednej poklony.

Vďaka jednému bratislavskému antikvariátu sa k nám dostalo staručké slovenské vydanie Sherlocka Holmesa. V chatrnej knižočke sa pod názvom Strakatý pás a iné poviedky ukrývajú dve poviedky zo súboru Dobrodružstvá Sherlocka Holmesa: Strakatý pás (SPEC) a Žobrák z náhody (TWIS). Knihu vydal a vytlačil v roku 1922 Ján Párička v Ružomberku ako 28. zväzok edície Páričkova slovenská knižnica. Tlačiareň Jána Páričku fungovala v Ružomberku roku 1909 do roku 1937 a v Páričkovej slovenskej knižnici vychádzali pôvodné i prekladové diela. Okrem Sherlocka Holmesa v nej vyšli napríklad Čechovove Rozprávky, Maupassantove Novely, Svätého Petrov dážnik od Kálmána Mikszátha, ale aj náučné diela ako Vývin zeme a života od Ivana Houdeka.

Zahrajme sa teraz na detektíva: čo sa môžeme dozvedieť z tohto maličkého zväzku, Watson? Hm, hm, pozrime sa na to! Kniha je veľmi ošumelá, zažltnutá, každá jedna stránka nespočetnekrát ohmataná, ofŕkaná, z dvoch listov ostali len zdrapy. Na strane 38-39 sa skvie odlačok topánky (Ach, Holmes, ako by sa mi zišla vaša skvelá monografia o skúmaní odtlačkov nôh!), zhora minimálne raz navlhla alebo sa do namočila do vody, vtedy čierne plátno pustilo trocha farby aj na stránky. Táto kniha iste viedla dobrodružný život. Nejaké dieťa ju v nestráženej chvíli počarbalo atramentovou ceruzkou, ktorá nejde vygumovať, a študent, odhadujem druhý stupeň ZŠ, si podčiarkoval pasáže z prvej poviedky a na stranu dva napísal presne toto: „knihu strakatý pás vydal v r 1922 Ján Parička. Tuto knihu  vytlačil v Ruzomberku“ …čiže robil zhruba to, čo ja teraz, tipujem to na nejakú domácu úlohu zo slovenčiny. No, snáď to ešte vylepšil pri prepisovaní do zošita, inak bieda. Kniha vyšla pôvodne v brožovanej väzbe, neskôr bola v knihárskej dielni opravená a previazaná do tvrdých dosák. Vtedy sa ku knihám správali inak, bolo bežné, že sa knihy dávali previazať, či už z dôvodu poškodenia, alebo aby mali doma v knižnici všetky zväzky s rovnakými obalmi – toto robili spravidla ľudia majetnejší a preväzba bola zdobnejšia. Tuto máme len jednoduchú lacnú preväzbu, pevné dosky s čiernym plátnom na chrbte, na prednú dosku bola nalepená pôvodná obálka. Z toho, že si majiteľ dal tú námahu a knihu nechal opraviť a tiež, že aj novší pevnejší obal je značne opotrebovaný, môžeme vyvodiť, že táto kniha bola veľmi obľúbená, mnohokrát čítaná, musela putovať z ruky do ruky. Výborne, Watson! Vaša analýza je brilantná! V podstate ste nezistili nič, čo by sa nedalo vydedukovať už len zo samotného názvu diela. Veď ktoré moje dobrodružstvá nie sú mimoriadne obľúbené a nejdú z ruky do ruky…?

Watson sa ide hanbiť do kúta, my pokračujeme ďalej.

Preložil Z. ml. Tuná sa ničoho viac nedopátrame. Hádam len, že Z. st. mohol byť na Z. ml. pyšný, veď nám tu na Slovensku, v roku, kedy sa uzákonila sa osemročná povinná školská dochádzka a vznikla skupina intelektuálov Davisti, zvestoval slovo Sherlockovo. Pánu Z. ml. vďaka.

V tom čase v anglicku ešte pretrvával sherlockovský ošiaľ, Sir Arthur Conan Doyle pre peniaze písal Sherlocka Holmesa, ale inak ho to už dávno prestalo baviť. V The Strand Magazine postupne poviedky z posledného súboru Z archívu Sherlocka Holmesa. Strakatý pás a Žobrák z náhody u nás vyšli po tridsiatich rokoch od vydania originálu v Strande a je možné, že ide o prvý preklad týchto dvoch poviedok do slovenčiny. A aká je to slovenčina!

Dvaja páni, Sherlock Holmes a Jakub Watson z Bakerovej ulice ľúštia prípady, ktoré sa inému zdajú byť nerozľuštiteľnými. Najprve sa zaoberajú prípadom šestry slečny Helenky, ktorú stihla strašná smrť, potom prípadom Newilla Claira, ktorý v jeden deň zmiznul bez stopy. Conanové rozprávky o Holmesovi sú nielen zábavné a napínavé, ale aj nadmieru poučné lebo nás učia správne myslieť a pozorovať.

Paráda, nie?

„Holmes si všíma všade maličkosti, z ktorých zatvára potom na udalosti staršie sa alebo ešte len stať sa majúce.“

To je taký ľúbivý mozgolam. Dajme ešte!

„Cez okenice nevnišiel do izby ani slabý papršlek svetla.“

„Násilia zabije obyčajne toho, kto ho páše…“

„Ach bože,“ zvolala moja žena, odhrnúc závej na tvári panej, „veď je to Katka Whitneyová!“

„A okrem toho som si nič lepšieho nemohol žiadať, ako ísť so svojim priateľom zase raz zúčastniť jedneho zvláštneho dobrodružstva, akých stále súčastnenie sa bolo jemu podmienkou riadneho života.“

Niektoré vety sú pre súčasníka celkom vtipné:

„Čudné! Zvonce, čo nezvonia, ventilátory, ktoré nevetria.“

„Nie, ale vidím, že máte zpiatočnú železničnú karotku zastrčenú za rukavičkou.“

„Moja rannia práca nebola tedy marná!“

Ok, veľa viet je vtipných, ak na to máte náturu:

„Sherlock Holmes sedel nahnutý nazad na svojej stolici.“

„Ležala tam škatuľka švíbaliek.“ – švíbalky, no nie je to nádhera? Znie to ako meno pre malé zvieratko, ktoré sa vám zavŕta do kože a nakladie tam vajíčka. Odteraz neškrtám zápalkami ani sirkami, už len švíbalkami na veky vekov!

„Sedel opierajúc škráne o obe päste…“ schválne, predstavíte si sysľa, alebo slávneho detektíva v mysliteľskej póze? No a potom, že nesmejte sa…

Čitateľ znalý kánonu si nemôže nevšimnúť niektoré skomoleniny. Z pani Farintoshovej je pani Faurintoshová, to je ešte pochopiteľné, ale ako sa z rodinného sídla The Ceddars stalo „U zelenej mačky“ (!?) ostáva nevyriešenou záhadou. Alebo ďalšia pasáž, uvediem súčasný preklad: „V Kente, neďaleko od Lee…“ a z roku 1922 nájdeme podivnú vetu: „Blízko Zee v grófstve Kentskam…“ Div, že tam Holmes s Watsonom vôbec trafili.

Čo sa týka textu, nie je kompletný. Je silno krátený, vynechávané sú vety, priama reč i celé pasáže. Napriek tomu je dej zrozumiteľný, i keď, pochopiteľne, stráca svoje typické pôvaby. Príčin môže byť viacero. Môže ísť o snahu vydavateľa vmestiť sa do želaného rozsahu, možno prekladateľ zaobchádzal s textom príliš voľne (ej, Z. ml., ty jeden!), alebo jednoducho prekladal už z takto okresanej verzie. S nejakými autorskými právami a zmluvami si totiž v tých časoch nikto nelámal hlavu. Skloňovanie niektorých mien (Watsone a pod.) a stavba viet naznačuje, že sa prekladalo nie z angličtiny, ale z českého prekladu. Bolo by zaujímavé popátrať medzi českými vydaniami spred roku 1922 a pokúsiť sa o porovnanie. Ktovie, či v niektorom z nich nie je Holmes ubytovaný v dome U zelené kočky? Tlačiarenský škriatok bol u Páričku dobre zabývaný aj s celou rozvetvenou famíliou do tretieho kolena. Chýb a preklepov je tam neúrekom (dokonca viac ako v tomto článku), aj keď niekedy ťažko povedať, či ide o chybu, alebo len iné pravidlá slovenského pravopisu. Ale to sa pri týchto staručkých zväzkoch prechádza vždy s láskavým úsmevom. Radi vás máme.

Čítanie starej knihy je vždy pekný zážitok. Človek dumavý číta pomaly ako dieťa, obzerá každú machuľku a ohnutý rožok, dôkazy života neživého predmetu. (Ale… ozaj neživého?) Tie ľúbivé slová a starosvetská štylistika pôsobia hrejivo dojemne a nostalgicky, dávny záznam ľudí a jazyka, nakuknutie cez bránu času, len na moment zachytiť ten prchavý pocit, že takto to bolo,

áno takto,

a

 

je to preč.

 

(Pozor! Článok obsahuje spojlery, čiže prezradenie deja.)

 

V anglickom folklóre sa nájde viacero príbehov o strašidelných psoch. Jeden taký vraj poctil svojou prítomnosťou rodinu Vaughanovcov z Walesu, ďalší s obľubou dýchal na krk členom šľachtického rodu z Herefordshire, no asi najznámejšia je historka Black Shuck (Čierny démon, Old Shuck, Shuck) z Norfolku. Rozpráva o čiernom chlpatom psovi veľkosti teľaťa, ktorého plamenný zrak prinášal smrť. Doyle sa práve o tejto legende mohol dopočuť od svojho priateľa Fletchera Robinsona a urobil z nej nosný motív románu. Naznačujú to aj venovania v prvých vydaniach príbehu, napríklad vo vydaní Strand Magazine v auguste 1901 za nadpisom  nasleduje poznámka: Tento príbeh vďačí vnuknutiu od môjho priateľa pána Fletchera Robinsona ktorý mi pomohol s hlavnou zápletkou aj s miestnymi detailami – A. C. D.

Ponad slatiny sa rozľahol dlhý, tichý, nevysloviteľne smutný ston. Zaplnil vzduch okolo nás a predsa bolo ťažké povedať, skadiaľ sa nesie. Z nejasného mrmotu prerástol do hlbokého revu, potom poklesol, znel až melancholicky, až sa nakoniec vrátil k pôvodnému mrmotu.

Neznámy pôvod tohto desivého zvuku, miestna legenda o hroznom psisku a nevľúdna krajina slatín pôsobia veľmi sugestívne a ako celok násobia pocity strachu a úzkosti. A to veľmi účinne. Vytie sa v románe vždy pripisuje Psovi, hoci s ním samotným sa stretneme až na konci príbehu, keď je už jasné, kto vraždil v skutočnosti. No toto prvé stretnutie zoči-voči rozhodne stojí za to:

Bol to pes, obrovský, ako smola čierny pes, akého dosiaľ nezazrelo nijaké ľudské oko. Z otvorenej tlamy mu šľahal plameň, oči svietili tlejúcou žiarou, nos, hriva a ovísajúca brada sa mu v blikavom plameni výrazne odrážali od pozadia. Ani vo sne, ani v delíriu, aké azda postihovalo mozog duševne chorého človeka, sa nemohlo zjaviť čosi také divé, strašné, priam pekelné, ako toto tmavé telo a divá tlama, ktorá sa predrala z hmly.

Vidíte ho? Pozor, vyskakuje na vás z našej obálky! Bojíte sa? To je dobre… budete rýchlejšie utekať. Prízrak, démon, oživená legenda, ktorá máta v dartmoorskych močiaroch a ide po krku dedičom šľachtického rodu Baskervillovcov.

Je však naozaj taký zlý, ako sa na prvý pohľad zdá? Pozrime sa na to:

Legenda je minulosť. Prvá obeť umrela od strachu (pravdepodobne zlyhanie srdca) a druhá si na úteku pri nešťastnom páde zlomila väzy. V celom románe sa vlastne nevyleje ani kvapka krvi, ktorú by mal na svedomí Pes. To sa však nedá povedať o ľuďoch. Selden a Stapleton sú bezcharakterní vrahúni, Stapleton navyše týra vlastnú ženu. Pes v skutočnosti za nič z toho nemôže, pretože je to len… pes.

Už len súdiac podľa veľkosti a sily bol tvor, ktorý teraz ležal pred nami, strašný. Nebol to čistokrvný durič a nebol to ani čistokrvný mastif, zdalo sa, že ide o kombináciu oboch – vycivený, divý a veľký ako malá levica. Dokonca aj teraz, v smrteľnom pokoji, obrovské čeľuste ako keby mu plápolali modrastou žiarou a malé, hlboko posadené kruté oči sálali oheň. Položil som ruku na svietiaci čumák, a keď som ju odtiahol, prsty mi tleli a svietili do tmy.

„Fosfor,“ povedal som.

Toto je opis psovitej šelmy známej ako pes baskervillský, tak ako stojí v zápisníku doktora Watsona, v okamihu odhalenia pravdy. Istotne išlo o veľkého, strach naháňajúceho psa, v žiadnom prípade však nie démona z pekla ani inú nadprirodzenú bytosť. Podľa znakov ide najskôr o kríženca s väčšinovým podielom krvi plemena bloodhound, po slovensky svätohubertský pes, a mastifa. Väčšina holmesológov sa prikláňa k názoru, že ide priamo o anglického mastifa (v angličtine English Mastiff alebo len Mastiff).

Svätohubertské psy majú vynikajúci čuch, využívajú sa pri love ako stopári, ale aj na hľadanie zločincov a nezvestných. Toto plemeno dokáže rozpoznať ľudský pach na veľké vzdialenosti, dokonca aj pri niekoľko dní starej stope. To sa Stapletonovi veľmi hodilo, psa dokonca trénoval na to, aby vystopoval a napadol obeť. Názov plemena v angličtine neodkazuje na krvilačnosť psa (blood – krv, hound – pes), ale na čistotu jeho krvi. Anglický mastif je zasa robustný veľký pes, ide o najväčšiu rasu na svete. Jeho váha môže presahovať cez 80 kg. Je to strážny pes, no známy je aj pre svoju vyslovene nežnú, milujúcu povahu a oddanosť. Keďže išlo o kríženca s neznámym pôvodom, nie je vylúčené, že gény mohli zamiešať aj iné plemená, no to sa už nikdy nedozvieme.

Obyčajný intrigán by si bol vystačil iba so psom. On však psa ešte kadejako zdokonalil, aby z neho vytvoril diabolskú bytosť; z jeho strany to bol záblesk geniality. Psa kúpil v Londýne od firmy Ross a Mangles, ktorá sídli na Fulham Road. Bol to najsilnejší a najdivší pes, akého mali v ponuke.

Čo nám to hovorí? Bolo to jednoducho nešťastné zviera, vychované v psinci, čiže v spoločenstve psov, no neskôr držané osamote. Zviera, ktoré Stapleton huckal na ľudí, nechával ho hladovať (pes bol vycivený), a vzhľadom na Stapletonovu mrzkú povahu je veľmi pravdepodobné, že ho aj inak trápil. Napriek tomu toto zviera muselo byť natoľko krotké, že si nechalo od svojho streleného pána pomaľovať čumák a oči, pre psa veľmi chúlostivé miesta, zniesol, aby mu založil obojok a po akcii poslušne pribehol a nechal sa zatvoriť do svojho izolovaného väzenia.

Takže, kto je v tomto príbehu nakoniec tá beštia?

(Pozor! Článok obsahuje spojlery, čiže prezradenie deja.)

Irena Adlerová. Tá žena. Jedna z najpozoruhodnejších postáv série Dobrodružstvá Sherlocka Holmesa. Hoci sa objavuje iba v Škandáli v Čechách, jej meno sa spomína aj v poviedkach Prípad s identitou, Belasý karbunkul, Päť jadierok z pomaranča a Posledná poklona. Tieto zmenky sú iba letmé, no i tak je jasné, že Holmes (ani Watson) na Irenu nezabudol. To vlastne pri jeho mentálnych schopnostiach nie je až taký div, no ide o viac. Holmes Irene stále prejavuje rešpekt a uznanie.

„Žena, s ktorou sa Sherlock Holmes stretol v tomto prípade, zostane preňho už navždy tou ženou. Zriedkakedy som počul, že by ju nazval inak. Navždy mu utkvela v pamäti a zatláča v nej do pozadia ostatné ženy, znamená preňho viac ako ktorákoľvek iná bytosť opačného pohlavia.“

Holmesove city voči nej sú v kontraste k všeobecne prijímanému obrazu detektíva asketickej, takmer až mizogýnskej povahy, ktorý príležitostne vypúšťa perly ako: „Ženám sa nedá nikdy celkom veriť – ani tým najúžasnejším.“ alebo „Ako viete, pán Watson, nie som oddaným obdivovateľom žien…“ No a to, ako majstrovsky ho tá žena dokázala poraziť v jeho vlastnej disciplíne, z nej robí nemenej ako legendu.

Irena Adlerová, ako sa uvádza v Holmesovej súkromnej kartotéke na Baker Street, sa narodila v New Jersey v roku 1858. Venovala sa opernému spevu a v Európe (Miláno, Varšava) si vybudovala úspešnú kariéru. Vieme, že bola kontraalt, čiže mala nižšie položený hlas s veľkým rozsahom, a partov pre speváčku jej formátu v tom čase nebolo až tak veľa. Je preto veľmi pravdepodobné, že medzi jej úlohy mohla patriť aj postava kňažnej Adalgisy z opery Norma od Vincenza Belliniho; Amneris, dcéra faraóna v Aide od Guiseppe Verdiho; cigánka Azucena v Trubadúrovi (Verdi), alebo tanečnica Maddalena z Rigoletta (Verdi).

Počas svojho pôsobenia v Cárskej opere vo Varšave sa zaplietla s Wilhelmom Gottsreichom Sigismondom von Ormstein, veľkovojvodom z Cassel-Felsteinu a dedičným kráľom Česka (toto je jedna osoba, nie tri). Kadečo si môžeme domýšľať, no isté je, že po ukončení vzťahu opustila aj kariéru opernej divy a usadila sa v Londýne. Tu žila relatívne pokojným životom, v menšom koncertovala a nadviazala novú známosť s pánom Godfreyom Nortonom, právnikom z Inner Temple. A v období sa jej životná cesta preťala s cestou Sherlocka Holmesa.

Ako je opísané v prípade Škandál v Čechách, na Irenu prišiel k Holmesovi žalovať sám Český kráľ. Opísal ju lichotivo ako ženu, „ktorá mala tak trochu povesť dobrodruha.“ V tých časoch toto označenie mohlo byť i decentným synonymom pre kurtizánu. A ďalej: „Jej tvár je obličaj najkrajšej ženy na svete, ale ducha má ako najzaťatejší chlap.“

Irena nepochybne kráľovi učarovala, no nemienila skákať podľa toho, ako on pískal. Táto kráska mala totižto vlastnú hlavu, a ešte akú! Napriek svojmu postaveniu a moci, nedokázal si s ňou kráľ poradiť. Fotografiu, ktorá bola dôkazom ich vzťahu, ukryla tak dômyselne, že ju od nej nijakým trikom (ani špinavým), nebolo možné vymámiť.

Holmes prípad prijal. Počas pátrania okrem iného zistil, že: „domotala hlavy všetkým chlapom v okolí. Je to najľúbeznejšia bytosť, aká v tejto zemi nosí čepiec.“ Hm! Takže aj on si všimol!

Následne je slávny detektív, sám nevie ako, vtiahnutý do situácie, ktorú neskôr opíše ako absurdnú. Stane sa totiž svedkom z núdze pri sobáši slečny Adlerovej a pána Nortona, ktorý sa napochytre odohral v Kostole svätej Moniky.

 

 

Sobáš samotný, ako jeho priebeh Holmes vyrozprával Watsonovi, sa po bližšom skúmaní javí ako veľmi pochybná záležitosť. Za prvé, v Anglicku v tých časoch už sobáše uzavreté po 12. hodine neboli považované za nezákonné, čo musel právnik, ak ním pán Norton skutočne bol, dobre vedieť. Za druhé, k ceremoniálu boli potrební dvaja svedkovia, nie jeden, a vôbec sa od nich nevyžadovalo, aby odpovedali na otázky, či vôbec niečo hovorili. A za tretie, svadobný obrad katolíckej ani anglikánskej cirkvi nie je ani trochu rýchly a rozhodne vy ho nikto neopísal slovami „Všetko trvalo len okamih.“

Celá scéna je nanajvýš podozrivá a podporuje vznik množstva špekulácií, napríklad i tej, že Holmes profesionálne zlyhal vplyvom neobyčajne silných emócií. Inými slovami, aj jemu domotala hlavu, a to tak dokonale, že nebol schopný doktorovi spoľahlivo zreferovať, čo sa vlastne stalo.

A keby len to. Irene Adlerová Nortonová len pár dní na to detektíva odhalila a porazila tak, že na to do smrti nezabudne. Tá žena. Vykĺzla mu spomedzi prstov skôr, ako stihol zachytiť nitky jej osudu.

Predpokladá sa, že Holmes po tomto fiasku požiadal kráľa o Ireninu fotografiu zo sentimentu. Samotný text však nič také nenaznačuje. Je prinajmenšom rovnako možné, že chcel vlastniť jej podobizeň z čisto pragmatických dôvodov – aby ju mohol vo svojej kartotéke pridať k záznamu o mimoriadne schopnom protivníkovi.

V kánone neexistuje zmienka o tom, že sa tí dvaja ešte niekedy v živote stretli. Na druhú stranu, nie je nikde ani výslovne uvedené, že sa nestretli, a to fanúšikom s bujnou fantáziou celkom stačí.

Jedna veľmi milá, uletená, no nie celkom nereálna špekulácia od Williama S. Baring-Goulda (Sherlock Holmes z Baker Street, Jota 2006) rozvíja príbeh Sherlocka a Ireny, ako sa po rokoch stretli v Čiernej Hore a prežili vášnivý románik, v dôsledku ktorého mala Irena syna. A  nie len tak hocikoho, ale rovno budúceho detektíva Nera Wolfa, ktorého slávne činy zaznamenal a publikoval pre zmenu autor Rex Stout.

O smrti Ireny Adlerovej v texte tiež nenájdeme priamy dôkaz. Doktor Watson jej vo svojich zápiskoch prisúdil prívlastok „late“ (angl.), čo môže mať viac významov a najčastejšie sa aj prekladá ako „zosnulá“. To by znamenalo, že umrela niekedy v intervale medzi časom, kedy sa odohráva dej poviedky (marec, 1888) a jej publikovaním (júl, 1891). Do úvahy pripadá aj možnosť, že ju dal odstrániť Český kráľ, využívajúc detektíva ako krytie pre svoj podlý plán. Toto sa ale nezdá veľmi pravdepodobné, predsa len, Holmes sa možno nechal dobehnúť diabolsky inteligentnou krásavicou, ale pajácovi, akým bol Wilhelm Gottsreich Sigismond von Ormstein, by sa to jakživ nepodarilo. Otvorená ostáva aj otázka, či Irena neumrela prirodzenou smrťou v dôsledku dlhodobých zdravotných problémov, kvôli ktorým bola (možno) nútená opustiť viac ako sľubnú kariéru v opere, hoci vo veku tridsaťjeden rokov mala byť pri plnej sile.

Tak či onak, postava Ireny Adlerovej neprestáva podnecovať predstavivosť čitateľov a hlavne, čitateliek. O jej dobrodružstvách vznikla séria románov, objavuje sa vo filme, televízii, svojho času bola podnetom k založeniu krúžku Adventureness of Sherlock Holmes (Dobrodružky Sherlocka Holmesa). Skupinu založili fanúšičky, pretože v tom čase malo nežnejšie pohlavie prístup do inej  známej skupiny The Baker Street Irregulars odopretý (toto pravidlo bolo neskôr zrušené).

Predlohou tejto literárnej postavy mohlo byť viacero žien. Spomeniem aspoň Lolu Montez, tanečnicu, ktorá sa stala milenkou Ľudovíta I. Bavorského, alebo speváčku Lillie Langtry, milenku Edmunda, princa Waleského a neskôr aj iných aristrokratov. Vzťahy druhej menovanej boli v Doyleových časoch hojne prepierané na verejnosti.

 

 

Irenu na obálke a ilustráciách v našej knihe (Sherlock Holmes 2: Dobrodružstvá Sherlocka Holmesa, SnowMouse 2017) zvečnil Julo Nagy a múzy mal hneď tri: maliarku Corinne Michelle West, spomínanú Lillie Langtry a súčasnú herečku Rachel Weisz.

 

 

Všetko nesmierne pôvabné dámy, nie div, že s touto inšpiráciu pod rukami umelca vykvitla krása nevídaná, úžasne jemná a romantická maľba nesmrteľnej Ireny Adlerovej.