(Pozor! Článok obsahuje spojlery, čiže prezradenie deja.)

 

V anglickom folklóre sa nájde viacero príbehov o strašidelných psoch. Jeden taký vraj poctil svojou prítomnosťou rodinu Vaughanovcov z Walesu, ďalší s obľubou dýchal na krk členom šľachtického rodu z Herefordshire, no asi najznámejšia je historka Black Shuck (Čierny démon, Old Shuck, Shuck) z Norfolku. Rozpráva o čiernom chlpatom psovi veľkosti teľaťa, ktorého plamenný zrak prinášal smrť. Doyle sa práve o tejto legende mohol dopočuť od svojho priateľa Fletchera Robinsona a urobil z nej nosný motív románu. Naznačujú to aj venovania v prvých vydaniach príbehu, napríklad vo vydaní Strand Magazine v auguste 1901 za nadpisom  nasleduje poznámka: Tento príbeh vďačí vnuknutiu od môjho priateľa pána Fletchera Robinsona ktorý mi pomohol s hlavnou zápletkou aj s miestnymi detailami – A. C. D.

Ponad slatiny sa rozľahol dlhý, tichý, nevysloviteľne smutný ston. Zaplnil vzduch okolo nás a predsa bolo ťažké povedať, skadiaľ sa nesie. Z nejasného mrmotu prerástol do hlbokého revu, potom poklesol, znel až melancholicky, až sa nakoniec vrátil k pôvodnému mrmotu.

Neznámy pôvod tohto desivého zvuku, miestna legenda o hroznom psisku a nevľúdna krajina slatín pôsobia veľmi sugestívne a ako celok násobia pocity strachu a úzkosti. A to veľmi účinne. Vytie sa v románe vždy pripisuje Psovi, hoci s ním samotným sa stretneme až na konci príbehu, keď je už jasné, kto vraždil v skutočnosti. No toto prvé stretnutie zoči-voči rozhodne stojí za to:

Bol to pes, obrovský, ako smola čierny pes, akého dosiaľ nezazrelo nijaké ľudské oko. Z otvorenej tlamy mu šľahal plameň, oči svietili tlejúcou žiarou, nos, hriva a ovísajúca brada sa mu v blikavom plameni výrazne odrážali od pozadia. Ani vo sne, ani v delíriu, aké azda postihovalo mozog duševne chorého človeka, sa nemohlo zjaviť čosi také divé, strašné, priam pekelné, ako toto tmavé telo a divá tlama, ktorá sa predrala z hmly.

Vidíte ho? Pozor, vyskakuje na vás z našej obálky! Bojíte sa? To je dobre… budete rýchlejšie utekať. Prízrak, démon, oživená legenda, ktorá máta v dartmoorskych močiaroch a ide po krku dedičom šľachtického rodu Baskervillovcov.

Je však naozaj taký zlý, ako sa na prvý pohľad zdá? Pozrime sa na to:

Legenda je minulosť. Prvá obeť umrela od strachu (pravdepodobne zlyhanie srdca) a druhá si na úteku pri nešťastnom páde zlomila väzy. V celom románe sa vlastne nevyleje ani kvapka krvi, ktorú by mal na svedomí Pes. To sa však nedá povedať o ľuďoch. Selden a Stapleton sú bezcharakterní vrahúni, Stapleton navyše týra vlastnú ženu. Pes v skutočnosti za nič z toho nemôže, pretože je to len… pes.

Už len súdiac podľa veľkosti a sily bol tvor, ktorý teraz ležal pred nami, strašný. Nebol to čistokrvný durič a nebol to ani čistokrvný mastif, zdalo sa, že ide o kombináciu oboch – vycivený, divý a veľký ako malá levica. Dokonca aj teraz, v smrteľnom pokoji, obrovské čeľuste ako keby mu plápolali modrastou žiarou a malé, hlboko posadené kruté oči sálali oheň. Položil som ruku na svietiaci čumák, a keď som ju odtiahol, prsty mi tleli a svietili do tmy.

„Fosfor,“ povedal som.

Toto je opis psovitej šelmy známej ako pes baskervillský, tak ako stojí v zápisníku doktora Watsona, v okamihu odhalenia pravdy. Istotne išlo o veľkého, strach naháňajúceho psa, v žiadnom prípade však nie démona z pekla ani inú nadprirodzenú bytosť. Podľa znakov ide najskôr o kríženca s väčšinovým podielom krvi plemena bloodhound, po slovensky svätohubertský pes, a mastifa. Väčšina holmesológov sa prikláňa k názoru, že ide priamo o anglického mastifa (v angličtine English Mastiff alebo len Mastiff).

Svätohubertské psy majú vynikajúci čuch, využívajú sa pri love ako stopári, ale aj na hľadanie zločincov a nezvestných. Toto plemeno dokáže rozpoznať ľudský pach na veľké vzdialenosti, dokonca aj pri niekoľko dní starej stope. To sa Stapletonovi veľmi hodilo, psa dokonca trénoval na to, aby vystopoval a napadol obeť. Názov plemena v angličtine neodkazuje na krvilačnosť psa (blood – krv, hound – pes), ale na čistotu jeho krvi. Anglický mastif je zasa robustný veľký pes, ide o najväčšiu rasu na svete. Jeho váha môže presahovať cez 80 kg. Je to strážny pes, no známy je aj pre svoju vyslovene nežnú, milujúcu povahu a oddanosť. Keďže išlo o kríženca s neznámym pôvodom, nie je vylúčené, že gény mohli zamiešať aj iné plemená, no to sa už nikdy nedozvieme.

Obyčajný intrigán by si bol vystačil iba so psom. On však psa ešte kadejako zdokonalil, aby z neho vytvoril diabolskú bytosť; z jeho strany to bol záblesk geniality. Psa kúpil v Londýne od firmy Ross a Mangles, ktorá sídli na Fulham Road. Bol to najsilnejší a najdivší pes, akého mali v ponuke.

Čo nám to hovorí? Bolo to jednoducho nešťastné zviera, vychované v psinci, čiže v spoločenstve psov, no neskôr držané osamote. Zviera, ktoré Stapleton huckal na ľudí, nechával ho hladovať (pes bol vycivený), a vzhľadom na Stapletonovu mrzkú povahu je veľmi pravdepodobné, že ho aj inak trápil. Napriek tomu toto zviera muselo byť natoľko krotké, že si nechalo od svojho streleného pána pomaľovať čumák a oči, pre psa veľmi chúlostivé miesta, zniesol, aby mu založil obojok a po akcii poslušne pribehol a nechal sa zatvoriť do svojho izolovaného väzenia.

Takže, kto je v tomto príbehu nakoniec tá beštia?