(Pozor! Článok obsahuje spojlery, čiže prezradenie deja.)

Irena Adlerová. Tá žena. Jedna z najpozoruhodnejších postáv série Dobrodružstvá Sherlocka Holmesa. Hoci sa objavuje iba v Škandáli v Čechách, jej meno sa spomína aj v poviedkach Prípad s identitou, Belasý karbunkul, Päť jadierok z pomaranča a Posledná poklona. Tieto zmenky sú iba letmé, no i tak je jasné, že Holmes (ani Watson) na Irenu nezabudol. To vlastne pri jeho mentálnych schopnostiach nie je až taký div, no ide o viac. Holmes Irene stále prejavuje rešpekt a uznanie.

„Žena, s ktorou sa Sherlock Holmes stretol v tomto prípade, zostane preňho už navždy tou ženou. Zriedkakedy som počul, že by ju nazval inak. Navždy mu utkvela v pamäti a zatláča v nej do pozadia ostatné ženy, znamená preňho viac ako ktorákoľvek iná bytosť opačného pohlavia.“

Holmesove city voči nej sú v kontraste k všeobecne prijímanému obrazu detektíva asketickej, takmer až mizogýnskej povahy, ktorý príležitostne vypúšťa perly ako: „Ženám sa nedá nikdy celkom veriť – ani tým najúžasnejším.“ alebo „Ako viete, pán Watson, nie som oddaným obdivovateľom žien…“ No a to, ako majstrovsky ho tá žena dokázala poraziť v jeho vlastnej disciplíne, z nej robí nemenej ako legendu.

Irena Adlerová, ako sa uvádza v Holmesovej súkromnej kartotéke na Baker Street, sa narodila v New Jersey v roku 1858. Venovala sa opernému spevu a v Európe (Miláno, Varšava) si vybudovala úspešnú kariéru. Vieme, že bola kontraalt, čiže mala nižšie položený hlas s veľkým rozsahom, a partov pre speváčku jej formátu v tom čase nebolo až tak veľa. Je preto veľmi pravdepodobné, že medzi jej úlohy mohla patriť aj postava kňažnej Adalgisy z opery Norma od Vincenza Belliniho; Amneris, dcéra faraóna v Aide od Guiseppe Verdiho; cigánka Azucena v Trubadúrovi (Verdi), alebo tanečnica Maddalena z Rigoletta (Verdi).

Počas svojho pôsobenia v Cárskej opere vo Varšave sa zaplietla s Wilhelmom Gottsreichom Sigismondom von Ormstein, veľkovojvodom z Cassel-Felsteinu a dedičným kráľom Česka (toto je jedna osoba, nie tri). Kadečo si môžeme domýšľať, no isté je, že po ukončení vzťahu opustila aj kariéru opernej divy a usadila sa v Londýne. Tu žila relatívne pokojným životom, v menšom koncertovala a nadviazala novú známosť s pánom Godfreyom Nortonom, právnikom z Inner Temple. A v období sa jej životná cesta preťala s cestou Sherlocka Holmesa.

Ako je opísané v prípade Škandál v Čechách, na Irenu prišiel k Holmesovi žalovať sám Český kráľ. Opísal ju lichotivo ako ženu, „ktorá mala tak trochu povesť dobrodruha.“ V tých časoch toto označenie mohlo byť i decentným synonymom pre kurtizánu. A ďalej: „Jej tvár je obličaj najkrajšej ženy na svete, ale ducha má ako najzaťatejší chlap.“

Irena nepochybne kráľovi učarovala, no nemienila skákať podľa toho, ako on pískal. Táto kráska mala totižto vlastnú hlavu, a ešte akú! Napriek svojmu postaveniu a moci, nedokázal si s ňou kráľ poradiť. Fotografiu, ktorá bola dôkazom ich vzťahu, ukryla tak dômyselne, že ju od nej nijakým trikom (ani špinavým), nebolo možné vymámiť.

Holmes prípad prijal. Počas pátrania okrem iného zistil, že: „domotala hlavy všetkým chlapom v okolí. Je to najľúbeznejšia bytosť, aká v tejto zemi nosí čepiec.“ Hm! Takže aj on si všimol!

Následne je slávny detektív, sám nevie ako, vtiahnutý do situácie, ktorú neskôr opíše ako absurdnú. Stane sa totiž svedkom z núdze pri sobáši slečny Adlerovej a pána Nortona, ktorý sa napochytre odohral v Kostole svätej Moniky.

 

 

Sobáš samotný, ako jeho priebeh Holmes vyrozprával Watsonovi, sa po bližšom skúmaní javí ako veľmi pochybná záležitosť. Za prvé, v Anglicku v tých časoch už sobáše uzavreté po 12. hodine neboli považované za nezákonné, čo musel právnik, ak ním pán Norton skutočne bol, dobre vedieť. Za druhé, k ceremoniálu boli potrební dvaja svedkovia, nie jeden, a vôbec sa od nich nevyžadovalo, aby odpovedali na otázky, či vôbec niečo hovorili. A za tretie, svadobný obrad katolíckej ani anglikánskej cirkvi nie je ani trochu rýchly a rozhodne vy ho nikto neopísal slovami „Všetko trvalo len okamih.“

Celá scéna je nanajvýš podozrivá a podporuje vznik množstva špekulácií, napríklad i tej, že Holmes profesionálne zlyhal vplyvom neobyčajne silných emócií. Inými slovami, aj jemu domotala hlavu, a to tak dokonale, že nebol schopný doktorovi spoľahlivo zreferovať, čo sa vlastne stalo.

A keby len to. Irene Adlerová Nortonová len pár dní na to detektíva odhalila a porazila tak, že na to do smrti nezabudne. Tá žena. Vykĺzla mu spomedzi prstov skôr, ako stihol zachytiť nitky jej osudu.

Predpokladá sa, že Holmes po tomto fiasku požiadal kráľa o Ireninu fotografiu zo sentimentu. Samotný text však nič také nenaznačuje. Je prinajmenšom rovnako možné, že chcel vlastniť jej podobizeň z čisto pragmatických dôvodov – aby ju mohol vo svojej kartotéke pridať k záznamu o mimoriadne schopnom protivníkovi.

V kánone neexistuje zmienka o tom, že sa tí dvaja ešte niekedy v živote stretli. Na druhú stranu, nie je nikde ani výslovne uvedené, že sa nestretli, a to fanúšikom s bujnou fantáziou celkom stačí.

Jedna veľmi milá, uletená, no nie celkom nereálna špekulácia od Williama S. Baring-Goulda (Sherlock Holmes z Baker Street, Jota 2006) rozvíja príbeh Sherlocka a Ireny, ako sa po rokoch stretli v Čiernej Hore a prežili vášnivý románik, v dôsledku ktorého mala Irena syna. A  nie len tak hocikoho, ale rovno budúceho detektíva Nera Wolfa, ktorého slávne činy zaznamenal a publikoval pre zmenu autor Rex Stout.

O smrti Ireny Adlerovej v texte tiež nenájdeme priamy dôkaz. Doktor Watson jej vo svojich zápiskoch prisúdil prívlastok „late“ (angl.), čo môže mať viac významov a najčastejšie sa aj prekladá ako „zosnulá“. To by znamenalo, že umrela niekedy v intervale medzi časom, kedy sa odohráva dej poviedky (marec, 1888) a jej publikovaním (júl, 1891). Do úvahy pripadá aj možnosť, že ju dal odstrániť Český kráľ, využívajúc detektíva ako krytie pre svoj podlý plán. Toto sa ale nezdá veľmi pravdepodobné, predsa len, Holmes sa možno nechal dobehnúť diabolsky inteligentnou krásavicou, ale pajácovi, akým bol Wilhelm Gottsreich Sigismond von Ormstein, by sa to jakživ nepodarilo. Otvorená ostáva aj otázka, či Irena neumrela prirodzenou smrťou v dôsledku dlhodobých zdravotných problémov, kvôli ktorým bola (možno) nútená opustiť viac ako sľubnú kariéru v opere, hoci vo veku tridsaťjeden rokov mala byť pri plnej sile.

Tak či onak, postava Ireny Adlerovej neprestáva podnecovať predstavivosť čitateľov a hlavne, čitateliek. O jej dobrodružstvách vznikla séria románov, objavuje sa vo filme, televízii, svojho času bola podnetom k založeniu krúžku Adventureness of Sherlock Holmes (Dobrodružky Sherlocka Holmesa). Skupinu založili fanúšičky, pretože v tom čase malo nežnejšie pohlavie prístup do inej  známej skupiny The Baker Street Irregulars odopretý (toto pravidlo bolo neskôr zrušené).

Predlohou tejto literárnej postavy mohlo byť viacero žien. Spomeniem aspoň Lolu Montez, tanečnicu, ktorá sa stala milenkou Ľudovíta I. Bavorského, alebo speváčku Lillie Langtry, milenku Edmunda, princa Waleského a neskôr aj iných aristrokratov. Vzťahy druhej menovanej boli v Doyleových časoch hojne prepierané na verejnosti.

 

 

Irenu na obálke a ilustráciách v našej knihe (Sherlock Holmes 2: Dobrodružstvá Sherlocka Holmesa, SnowMouse 2017) zvečnil Julo Nagy a múzy mal hneď tri: maliarku Corinne Michelle West, spomínanú Lillie Langtry a súčasnú herečku Rachel Weisz.

 

 

Všetko nesmierne pôvabné dámy, nie div, že s touto inšpiráciu pod rukami umelca vykvitla krása nevídaná, úžasne jemná a romantická maľba nesmrteľnej Ireny Adlerovej.